Nuž, nie že by som bol človek háklivý alebo po lokáloch vysedávajúci od rána do večera, to nie, skôr som ten štandardný typ, ktorý ide párkrát a rád s priateľmi na pivo alebo na kávu. No keď sme si raz boli takto sadnúť v malej slušnej vinárni veľkosti troch štyroch špájz a pustili sa do debaty, mne furt oči odbiehali na zapnutý televízor, ktorý bol rovno predo mnou. Po chvíli mi to začalo liezť na nervy, tak som sa chcel otočiť, aby som ho nevidel a mal od neho pokoj. No hneď na to som zistil, že aj za mojím chrbtom je taký istý obrovský televízor a mojim priateľom tak isto oči odbiehajú ako mne. Tak sme po chvíli poprosili obsluhu, či by nemohla tie televízory vypnúť. Pani sa nám ospravedlnila, že nemôže, pretože by sa pán majiteľ hneval. Na tom sme sa trochu rozčarovane usmiali, zaplatili a vypadli.
Odvtedy si všímam tento TV ošiaľ, ktorý sa zrejme spustil po krásnych úspechoch našich hokejistov, kedy sme chceli všetci sledovať hokej po krčmách, baroch a tí fajnovejší po kaviarňach. Hokej skončil, ale telky ostali. Žiaľ, všetky zapnuté a väčšie, a ešte väčšie. Keď si dnes idem s priateľmi posedieť, pred TV obrazovkou v podstate niet úniku, pretože nie vždy vyberám lokál ja (chvála vám osvietenejším, pretože sú aj takí) a za ďalšie, nemám chuť každého, s kým idem na pivo zaťažovať mojím zistením.
Ale radšej by som Vás takto verejne vyzval, milé kaviarne, bary, puby a krčmy, aby ste sa nad tým zamysleli a to haraburdie vypli. Však rozprávať sa nám bude lepšie bez nich.
Ďakujem za pozornosť, Vás občasný hosť, Martin Kiapeš.
Samozrejme, táto výzva sa netýka lokálov, kde sa večer čo večer stretávajú milé skupinky veselých ľudí, aby si spoločne užili čaro večerných správ.